Vyspelejší.

Autor: Štefan Hrodek | 6.8.2012 o 22:54 | (upravené 6.8.2012 o 23:10) Karma článku: 8,52 | Prečítané:  566x

Dúhové dvere, za nimi neveľká miestnosť. V nej sedem vysmiatych ľudí, zaoberajúcich sa svojimi činnosťami. Zaregistrovali ma. Vzrušene a veselo volajú na asistentku, hlásia môj príchod. Postupne sa zoznamujeme, povedia čo to o sebe a bezprostredne sa vypytujú na moju osobu. Prirodzene, nenútene, veselo.

Majú problém s písaním a dvom z nich je ťažšie rozumieť. Diagnóza? Ak lekárska - tak Downov syndróm, ak ľudská – posúďte sami: Nerobia rozdiely a tak ako mňa, dokážu privítať každého. Prezidenta republiky i tetu upratovačku. Žiadne rozdeľovanie podľa postavenia či rasy. A mňa napadá prvá z mojich dnešných otázok: kto z nás ( z nás „zdravých“ a z nich „postihnutých“) je úprimnejší? Zaujali ma všetci, no jeden obzvlášť. Podával mi ruku ako prvý. Povedal : „Vitaj“, a bez ďalších slov si sadol späť. Pozorujem ho i neskôr, jeho charizma je magnetická. Cítim z neho vodcu, a zároveň vnímam jeho pokoru. A mňa napadá druhá dnešná otázka: kto z našich politických vodcov, či našich firemných riaditeľov, prijal svoju úlohu s takou pokorou a vedomím, že vodcovstvo je služba iným? Ostatní sú spoločenskejší, ukazujú mi svoje diela. S kombinácií farieb na papieri som uchvátený. Ich jas, radosť v kresbách – prichádza moje očarenie. Kto z nás sa pokúša aspoň občas niečo vytvoriť? Dozvedám sa, že každý z nich sa snaží zapájať do bežných činností. Niektorí chodia pomáhať do neďalekých potravín. Svoju prácu milujú a robia ju nezištne. Vedúci predajne je nadšený vždy keď prídu. Prinášajú smiech a svedomitú prácu. Pracujú pomalšie, no tovar v regáloch je uložený s geometrickou presnosťou. Sú oslovovaní zákazníkmi predajne a bežný nákup sa vďaka komunikácií s veselými pomocníkmi mení na niečo príjemné. Kto z nás vie dať tak bežnej práci väčší lesk a dokáže byť za ňu vďačnejší? Ďalší so skupiny miluje zvieratá a pravidelne chodí pomáhať do útulku. Čistí klietky, berie psov na prechádzky, hľadí ich a rozpráva sa s nimi. Pýtam sa teda, kto z nás je ľudskejší? Prichádzam za nimi opäť. Privítanie je trochu smutnejšie. Dozvedám sa, že prišlo k menšej hádke v skupine. No vzápätí som svedkom toho, ako sa obe dotknuté strany zmierujú. Prichádza priznanie si viny, podanie rúk a nakoniec objatie. Pred všetkými a bez hanby. To už je veľmi osobné a mne sa vynára udalosť z pred roka. Prečo som vtedy nezareagoval podobne, možno by všetko dopadlo inak. Pýtam sa teda, kto v našej spoločnosti je dospelejší? Pri odchode prijímam objatie a slová : ľúbim Ťa. Do akej mieri rozumejú slovám ľúbiť a láska - neviem. Avšak pýtam sa sám seba, do akej miery im rozumieme mi a ako často ich dokážeme použiť a povedať svojim najbližším? Mohol by som pokračovať v ďalších opisoch a príkladoch, no už nemám potrebu. Pre mňa je i týchto pár príkladov dostačujúcich. Chcem však povedať ešte jednu vec. Každý v tejto skupine zvláda základné hygienické potreby, nik nemá pridružené psychiatrické ochorenia, takmer všetci sú aktívni, chcú a vedia byť užitoční , ale hlavne, vedia nás tak veľa naučiť o nás samých. No napriek tomu je naša spoločnosť schopná vytlačiť ich mimo seba a mnohých zavrieť na väčšinu času do pár miestností. A ja sa teda dnes naposledy pýtam, kto z nás je vyspelejší?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Mária Terézia nechcela, aby sa Gemer vyľudnil. Pomohli čerešne

Nemajú nič, čo si nedopestujú. Život na lazoch je zložitý.

DOMOV

Tak to už nie, Béla, odkazuje Bugárovi Paška z SNS

Pašku hnevá, že ombudsmanka podporila Dúhový pochod.


Už ste čítali?