Keď sme pred tromi rokmi cestovali s Marošom v autobuse, nastúpila k nám skupinka teenagerov. Boli hluční, a ich správanie? Až by som bez pardonu povedal – sprosté. Stáli vedľa nás. Vtedy sa ku mne Maroš naklonil a spýtal sa: Števo, ten ujo je opitý? “Ujo“ sa na nás pozrel, zmeravel a len sucho skonštatoval: To som prehnal, čo?
Tak brutálna seba reflexia v jednom okamžiku od teenagera, ktorého mali možno problém zvládnuť i jeho najbližší, bola jednoducho čarovná. Čo za tým stálo? Marošova otázka, ktorú započuli. No najväčšie čaro nebolo v otázke samotnej, ale v Marošovi. V jeho čistote a otvorenosti, s akou ju položil. Marošova diagnóza : Downov syndróm.
Niekedy ich nedonútite si upratať izbu, no i to sa mi páči ( aj keď nie vždy :-) ). Sú svojskí, vyjadrujú svoje postoje bez strachu z následkov. Žijú silným emočným životom, niekedy ani nepozdravia. No inokedy Vás vyobjímajú do zbláznenia. Bez postranných myšlienok, proste len tak.
Učíme ich našim zručnostiam a samostatnosti. Niekedy mám pocit, že chceme, aby sa k nám priblížili až do takej miery, že zabúdame na to, čo dokážu naučiť oni nás.
To, čo mi často skrývame a bojíme sa (napr., že by nás niekto v našej otvorenosti zranil ), oni hrdo ukazujú. Neboja sa dať najavo svoje pocity, ani city. Neboja sa za svoje chyby ospravedlniť a ani poprosiť o odpustenie. Neboja sa opýtať, keď sa im niečo nepáči a to ani cudzích ľudí v autobuse.
Neboja sa ničoho, z čoho mi “rozumnejší“, máme väčšinou taký panický strach.
V tom je podľa mňa, momentálne ich najväčší potenciál. Sú to ľudia, ktorí majú práve preto v našej spoločnosti svoje miesto.