Možno raz.

Len tam v diaľke nad Rakúskom som zbadal malý lúč svetla. V tom istom okamžiku vietor nabral na intenzite. Temné oblaky sa začali valiť priamo na mňa, mohol som sa ich dotknúť! Z jedného lúča boli zrazu dva, a za pár sekúnd sa predo mnou objavila tmavá stena. Obloha sa rozdelila na dve bojové polia. Tmavá časť bola vytláčaná svetlou neuveriteľnou rýchlosťou. Vietor sa do mňa opieral, cítil som jeho silu. Nedokázal som sa úžasom pohnúť. Bol som škriatkom, tolerovanou miniatúrou v tomto ohromnom divadle! Tá veľkosť , tá sila, bralo mi to dych.No to najväčšie predstavenie sa ešte len blížilo. Tmavá hranica mi bola takmer nad hlavou a predo mnou sa zjavili nekonečné, biele Himaláje. Obloha hrala nádhernými farbami a ja priznávam, že som ešte príliš slabý na to, aby som popísal tento okamžik, jeho hĺbku i význam. Ten okamžik, keď som mal možnosť vidieť kontrast dvoch svetov, dvoch rozmerov. Prízemnej temnoty a výsostného svetla. To nie je fráza, to je - bola skutočnosť. Temno krčiace sa pri zemi, a jas vychádzajúci zo samotného neba. Možno raz dokážem tento moment zahaliť do slov.Len som odhadoval, kde leží “tá“ ohnivá guľa. Nenechala na seba dlho čakať. Najprv pozvoľna odtláčala zvyšok oblakov, no potom ich v okamžiku rozbila svojou žiarou. Chcel som sa jej pozrieť do tváre, no i v túto hodinu bola neskutočne silná. Dáva nám možnosť existencie a predsa sa na ňu nemôžeme ani len pozrieť. Vtedy mi to prišlo neskutočne kruté. Kráčal som domov, predbiehal ma môj vlastný tieň. A predo mnou sa v diaľke odohrával stále ten istý boj. No ja som už vedel, kto je jeho víťazom.