Prosím, nauč ma mať sny, moje sny.

Nie, tento krát som nezhrešil, pretože viem, že týmto veciam nerozumiem a že mi teraz neprináleží poznať odpoveď. Len som tak ležal, niekto by povedal, že v hlbokej depresií. Mal som mať stretnutie s kamarátom. Ruka na telefóne, v hlave myšlienka, že to celé zruším. Veď načo sa stretávať v takomto stave? Možno to nezvládnem uhrať. No niečo vo mne si povedalo, že to skúsi.Na stretku som sa dozvedel o kamarátovom sne, o tom, že si ho ide splniť. Zalialo ma šťastie a radosť z jeho počínania, dajako sa to na mňa nalepilo. Bol som šťastný, že je šťastný. To sa mi často nestávalo. Vtedy som pochopil, že môj svet je fádny, že je zameraný na veci, ktoré vôbec nie sú momentálne dôležité. Preto nefungovali žiadne motivačné metódy. Veď načo zarábať, keď peniaze nemajú v mojom živote svoj radostný účel? Pretože platiť za jedlo a všetko možné, to mi teda až “takú radosť“ neprináša. Ale mať sen a pracovať na ňom tak, ako môj priateľ - videl som to, cítil tú radosť – to už je iná káva. A tak prosím, nauč ma opäť snívať, nauč ma mať svoje sny, naozaj moje sny - nie plniť predstavy spoločnosti - pretože ja, som to zabudol.