Možno stačila jedna veta.

Cestujem MHD takmer dennodenne od svojich detských čias. Za tých 22 rokov ( teda až na obdobie, čo som bol v zahraničí) som zažil v týchto prostriedkoch mnoho situácií. No tá dnešná sa ma dotkla úplne inak, akoby som očakával.Stál som na zastávke, prichádzal jeden z najnovších autobusov. Pri jazde mne známymi miestami, sa vodič snažil vyhýbať všetkým nerovnostiam rozbitej vozovky. Na ďalšej zastávke nastúpil mladík, sadol si hneď dopredu. Ostali sme stáť, po pár sekundách sa otvorili vodičové dvere na kabíne a z nej zaznelo rozkazovacím tónom: -Daj si tú nohu z tej tyčky okamžite dole!!!-Prečo by som mal ?! - útočil späť mladý muž. Tieto frázy sa opakovali presne 3x . Debata končila hlasným a ráznym NIE! na vodičovú “rozkazovaciu“ otázku, či si teda mladík mieni dať tú nohu preč. Autobus sa otriasal hnevom. (Ja sa teraz nebudem prikláňať na žiadnu stranu ani nebudem riešiť, načo slúži tyčka, ktorá je 30 cm horizontálne od zeme v nízko podlažnom autobuse presne v oblasti nôh.)Všetko som to sledoval. No niečo bolo iné. V minulosti som sa pri takýchto scénach cítil nepríjemne. Dnes nie. Bol som pokojný, vedel som, o čo pravdepodobne obom ide - o úctu. Nemám záujem preberať zodpovednosť za iných, hrať sa na spasiteľa alebo zasahovať do toho, do čoho ma nič nie je. No tu šlo o iný pohľad, či skôr nadhľad. Chcel som k tomu mladíkovi pristúpiť a ľudsky mu povedať, že to čo robí je pravdepodobne vnímané presne tak, ako keby si niekto vykladal špinavé topánky na palubovku jeho auta. Že si proste s vodičom neporozumeli, že sa nič viac nestalo.Zvyšok je len hypotetický. Neviem, ako by zareagoval mladý muž, ani či by môj ľudský prístup oslovil vodiča a ukázal mu iný prístup k ľuďom.Vo mne však ostáva jedna otázka: prečo dnes, keď som cítil, že môžem zasiahnuť pozitívne, som to neurobil. A pochmúrny deň minimálne pre dvoch ľudí pokračoval.